„Satanov dym“ spôsobil, že v štruktúrach Cirkvi sa už „nedá dýchať“ Či nevidíte Vy v Ríme, že progresivizmus je sám o sebe neplodný?

Už viac ako 60 rokov trpí Cirkev na Západe systematickým poklesom počtu kňazov, rehoľníkov, seminaristov a dokonca aj pokrstených. Nie je čas úprimne priznať, že „satanov dym“ spôsobil, že v našich štruktúrach je už nedýchateľný vzduch?

( LifeSiteNews ) — Pokrokový úrad, ktorý je v Ríme o niečo viac ako desaťročie, pokračuje vo svojej politike „zrušenia“ tých, ktorí sa so slobodou ducha snažia slúžiť Ježišovi Kristovi v pravovernosti a tradícii. „Zrušením“ sú myslené všetky formy ignorovania, sprisahania mlčania, marginalizácie, zákazu publikovať v médiách a na sociálnych sieťach, ba dokonca aj ukončenia funkcií tých, ktorí sa „synodálne“ neprikláňajú ku vatikánskej ideológii a jeho smerovaniu.

Dobrí biskupi ako Daniel Fernández Torres z Areciba v Portoriku a Joseph Strickland z Tylera v Texase boli skartovaní. Kardinál Gerhard Müller nebol vrátený späť na nové funkčné obdobie do Kongregácie (dnes Dikastéria) pre náuku viery. Aj kardinál Raymond Burke bol dokonca zbavený platu a rímskeho bytu . Iní, ako Dominique Rey z Fréjus-Toulon vo Francúzsku, mali svoje právomoci obmedzené menovaním nových „koadjútorov“, ktorí tieto diecézy v praxi takmer spoluriadia.

V rôznych častiach sveta je tiež veľa kňazov, ktorí boli prepustení; dokonca vytvorili „združenia“, aby si navzájom pomáhali a zabezpečovali základné potreby pre ich obživu. V niektorých prípadoch zostali na ulici a museli nájsť útočisko v domoch svojich starých rodičov, súrodencov alebo iných príbuzných. Už som sa im venoval v iných článkoch. Neustále dostávam poštu, správy a telefonáty od verných kňazov, ktorí nezapadajú do oficiálneho hesla „všetci, všetci, všetci“, a preto zostávajú mimo „systému“. Slávna perónistická zásada bola importovaná do Ríma: „Pre priateľa všetko; ale pre nepriateľa (údajného alebo vymysleného) spravodlivosť žiadna“. Dokonca aj Kódex kánonického práva sa zdá byť mŕtvy a pochovaný. Prakticky povedané, tvárou v tvár sú doobviňovaní zo „zaostalosti“, vraj sú „uctievači popola“, či sú iba ako tí „rigídni“ a iné podobné nálepky a môžu tak aj bez ďalších súvislostí čakať len na gilotínu.

Milosť posledného miesta

Veriaci laici sú znepokojení toľkými svojvoľnými činmi. Vidia, ako sú dobrí kňazi systematicky nútení opustiť svoje farnosti alebo posielaní na miesta, ktoré sa považujú za „trest“. Toľko deklarované „periférie“ sú na to vybrané miesta. Sú doslova ponechaní sami na seba. Sám, bez kňazského spoločenstva, bez prostriedkov a vystavený všetkým možným nebezpečenstvám, nemálo ľudí tam nachádza choroby aj krízy. Obvinenia, že nie sú „veľmi synodálni“ alebo že nie sú otvorení na tie „kultúre stretnutia“, vedú k rôznym formám vyhnanstva.

Blahoslaveny nespravodlivy rozsudok o vyhodeni z Rádu

Alebo je to tak, že „stretnutie“ sa zamieňa so „súdruhovaním“? Nie sú všetci veriaci – nehovoriac o kňazoch – povolaní k oslobodzujúcemu a osobnému stretnutiu s Kristom a k tomu, aby k nemu viedli ostatných bratov a sestry? Alebo je to tak, že teraz musí byť náš Pán nahradený „Matkou Zemou“, globalistickou Agendou 2030 (ktorú jej mentori považujú za „Evanjelium 21. storočia“) alebo globalistickými vnúčatami a ich údajnou „globálnou správou“ od Organizácie Spojených národov ? Hľadajú tie pelagiánske typy, ktoré predstierajú, že „zachraňujú planétu“, miesto spásy duší?

Už viac ako 60 rokov trpí Cirkev na Západe systematickým poklesom počtu kňazov, rehoľníkov, seminaristov a dokonca aj pokrstených. Obdobie doby ľadovej, ktoré nasledovalo po Druhom vatikánskom koncile, odzrkadluje zdanlivo nekontrolovanú dekadenciu. Nenastal už čas uznať, že na tejto ceste možno očakávať len ďalšie nešťastia? A aj keď je to škoda pre dnešných nerodinkárskych šampiónov „ducha Rady“, nie je čas úprimne priznať, že „dym Satana“ spôsobil, že v našich štruktúrach sa už nedá dýchať vzduch?

Cirkev určite nemožno ani zďaleka porovnávať s nadnárodnou korporáciou. S ohľadom na náležité proporcie sa však oplatí položiť si tieto otázky: Sú ľudia, ktorí založili niekoľko pobočiek spoločnosti, udržiavaní a dokonca odmeňovaní propagačnými akciami? Dá sa očakávať, že zodpovední za zlyhanie získajú späť tržby a zachránia inštitúciu pred bankrotom?

Pokrokové úradníctvo Vatikánu dnes ukazuje svoju zúrivosť voči tradičnej liturgii. Chodia tam stovky mladých ľudí, pričom v „atraktívnych liturgiách“ sú medzery čoraz notorickejšie. Na mladé manželské páry s mnohými deťmi sa Rím tiež pozerá zhora; ale ony sú súčasťou riešenia, nie súčasťou problému. V skutočnosti štatistiky ukazujú, že veľká časť kňazských a rehoľných povolaní pochádza práve z nich. Mladí kňazi, ktorí sa plní zápalu a vášne pre Krista skutočne snažia dostať ku tým „posledným“ a obrátiť ich k Pánovi, sú označkovaní za uzavretých a zakrývačov rôznych tráum. A tak ďalej a tak ďalej. Mohli by sme zostaviť nekonečný zoznam faktov – všetky sú samozrejme prikryté alebo odôvodnené „synodalitou“.

Či nevidíte Vy v Ríme, že progresivizmus je sám o sebe sterilný? Vidíte ako hrozbu deti a mládež, ktorí napriek posmechu od vlastných farárov trávia hodiny a hodiny pred Najsvätejšou sviatosťou? Nevnímate to, ako to pravé „znamenie čias“, a ako podstatnú nádej pre ľudstvo sv. ružence, ktoré sa množia v rôznych mestách sveta? Nevážite si zanietenosť toľkých mladých ľudí, ktorí sa stretávajú s Cirkvou alebo sa do nej vracajú po tom, čo boli rozčarovaní – práve tými „progresívnymi“ vyčíňaniami? Zodpovedá dialógovej flexibilite Vatikánu, že všetci, ktorí sú tí „iní“, sú veľmi vítaní, okrem nás „rôznorodých“ ktorí pôsobíme v rámci Cirkvi?

Ako som povedal v predchádzajúcom článku o „zrušených kňazoch“ a teraz prenesiem na všetkých tých kňazov, rehoľníkov a laikov, ktorí trpia týmto stavom:

Modlite sa jeden za druhého; modlite sa aj za tých, ktorí Vám spôsobujú trápenia. Robte to pred svätostánkom a klaňajte sa Pánovi, ktorý je tam prítomný. Zverte sa synovsky Preblahoslavenej Panne Márii, Matke Božej, ktorá sa stala človekom, Matke Cirkvi, Matke každého z nás.

Ako vždy sa môžete spoľahnúť na moje modlitby, moju náklonnosť a moju blízkosť. A hoci som už osemdesiatnik a fyzické obmedzenia mi bránia v pohybe, vedzte, že som s Vami v prvej línii apoštolátu. Nebojme sa ničoho a nikoho. Nech v našich srdciach vždy znejú slová Ježiša Krista: „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt. 28:20).

+ Héctor Aguer
Emeritný arcibiskup z La Platy

Buenos Aires, streda 8. mája 2024
Slávnosť Panny Márie Lujánskej, patrónky Argentínskej republiky