Skresľovanie histórie pokračuje
Skresľovanie histórie pokračujeSlovensky štát bol uznaný približne jednou polovicou vtedajšieho medzinárodného spoločenstva. Ak by sme zúžili výber štátov iba na európske, tak konštatujeme, že Slovensky štát bol uznaný približne 4/5 vtedajších európskych štátov
Bolo by zaujímavé opýtať sa matovičovských zákonodarcov, čo ak bude pomenovaná ulica trebárs po Horthym či Esterházym. Zdá sa, že absencia legislatívneho zahrnutia Horthyovského režimu medzi neprípustné ideológie nikomu neprekážalo. Dodajme, že k okupácii južného Slovenska došlo už v roku 1938. A čo ak bude ulica pomenovaná po známych maďarizátoroch? Napríklad ulica Bélu Grünvalda. Na to poslanci Matovičovej väčšiny záhadne zabudli. To len na okraj.
Ak v záujme objektivity konfrontujeme vtedajšie parlamentné politické postoje s názormi odborníkov a dnešnou realitou, tak s hrôzou zistíme, že členovia parlamentu v roku 2020 podľahli komunistickému totalitarizmu a okrem iného porušili ústavou chránený článok 26 Ústavy SR o slobode prejavu. Spôsobili vznik symbolického čierneho dňa slobody prejavu a slobodného myslenia. Zároveň vyslovili všeobecnú nedôveru k schopnostiam obecnej samosprávy a občanov vôbec.
Obrazne povedané podľa názorov niektorých poslancov Matovičovho typu občan nemá čo myslieť… Na to sú iní… Pred rokom 1989 to boli nomenklatúrne kádre komunistickej strany a v 21. storočí nové parlamentné formácie, ale so starým totalitným myslením a s nárokom na jedinú pravdu, v súčasnosti dokonca vynútiteľnú štátnou mocou. Kde sme sa to dostali…? Minimálne z komunistickej totality do novodobej posttotality.
Rozhoduje politická moc, nie občania
Pred vyše piatimi rokmi sa prejavila zjavná nedôvera k samosprávam a demokratickým schopnostiam občanov. Matovičovská nedemokratická legislatíva jednoducho nerešpektuje dlhoročnú kompetenciu obcí samostatne stanovovať názvy ulíc a verejných priestranstiev. Dokonca obce (a občania) si nemôžu vyberať názvy ulíc (verejných priestranstiev) napríklad po niektorých rodákoch. Rozhoduje, ako v dávnej minulosti, štátna moc – polícia, prokuratúra, dokonca ÚPN; kedysi Ústav marxizmu leninizmu a ÚV KSS. A nie volené zložky obecnej samosprávy, ani formy priamej demokracie občanov.
Na Slovensku vznikol verejný deficit demokracie s deficitom slobody prejavu. Zdá sa, že štátna moc (nielen ta matovičovská) sa slobody prejavu a demokracie stále obáva…Doteraz sa ani nepokúsila napraviť Matovičovský nedemokratický posun z decembra 2020 do doby spred rok 1989. Aj dnes platí, že demokraciu a slobodu prejavu ctia len skutoční demokrati a nie pseudodemokrati. Ak to zhrnieme bývalú jedinú komunistickú „pravdu“ nahradila dnešná postkomunistická „pseudopravda“.
Už to nie je na polemike historikov, ale na tvrdom autoritatívnom rámci, kde jediná „pravda“ je dokonca vytesaná do zákona. Je to hanba a súčasne vizitka posttotalitného myslenia autorov a vykonávateľov takéhoto zákona. Nebudeme mať časom opäť väzňov svedomia ? Alebo ich už aj máme? V konečnom dôsledku všetko je v našich rukách… Len sa nebáť a výsledky prídu… Práva na pravdu sa občania budú domáhať. Tomu nezabráni ani matovičovský paškvil v jeho zákone o jedinej „pravde“.
Len tak mimochodom. V Česku na počesť protektorátneho prezidenta Háchu vydali poštovú známku. Česi si len pripomenuli historickú osobnosť z ťažkého obdobia. Národy museli prežiť. Možno by mal slovenský ÚPN požiadať českého partnera o jeho stanovisko k dôvodom uvedenej skutočnosti. Na súčasnom Slovensku by takýto postoj k prezidentovi prvej SR bol ťažko predstaviteľný. Dnes však nie je zajtra. Ani bývalý vedecký tajomník ÚML ÚV KSS nepredpokladal, ako kovaný komunista, svoj budúci prerod na kovaného postkomunistického demokrata. Vývoj prináša všeličo.
Čo hovoria odborníci
Dajme však slovo odborníkom – historikom. Renomovaný právno-historický vedec, univerzitný profesor Peter Mosný, inak dlhoročný vedúci katedier dejín štátu a práva na právnických fakultách v Košiciach a najmä v Trnave doslova uvádza :
V súvislosti s vnútroprávnou suverenitou je nutné sa dotknúť problematiky režimu vojnovej Slovenskej republiky. Prívlastok „fašistický“, ktorý bol dokonca s hanlivým zvýraznením zmenený do podoby „klérofašistický“, je dielom komunistického totalitarizmu. Je skôr výplodom demagogického nazerania než seriózneho vedeckého zdôvodnenia.
Pripájame citát profesora Mosného k charakteristike samotného prezidenta prvej Slovenskej republiky: „ Pohotovú rozhodnosť J. Tisa v súvislosti s vyhlásením slovenského štátu je nesporne nutné považovať za akt, iba ak „vynútiteľne“ národnoštátne potrebný, štátnicko jedinečný i múdro zrelý. Navyše správnosť akceptácie národnej záchrany slovenského národa J. Tisom v pohnutých marcových dňoch roku 1939 mala z hľadiska ďalšieho vývoja, tak ako to preukázali nasledujúce vojnové roky, nenahraditeľné dopady.“
Aj podľa mnohých renomovaných slovenských, českých a nemeckých právnych historikov vyjadrujúcich sa k legalite a legitimite slovenského štátu, tak prvá Slovenská republika spĺňala predpísané kritéria z hľadiska legality a legitimity.
V zmysle slov univerzitného profesora Mosného: „Vznik samostatného slovenského štátu 14. marca 1939 bol legitímnym aktom prvkov tvoriacich sebaurčovacie právo slovenského národa“. „Legalita a legitimita vyhlásenia Slovenského štátu a ďalšia existencia prvej Slovenskej republiky znamenala výrazné posilnenie slovenského národného povedomia na jej území.“ „Vyhlásenie prvej slovenskej štátnosti v marci 1939 sa uskutočnilo konštitučným aktom zákonodarného snemu slovenského štátu, ktorý sa pretvoril z legitímneho existujúceho autonómneho Snemu Slovenskej krajiny ako legálne existujúceho orgánu…“.
„Legitimita vyhlásenia slovenskej štátnosti v marci 1939 predstavovala tiež atribúty štátnej samostatnosti pri súčasnej existencii prvkov politickej podriadenosti slovenského štátu Nemecku. Ich existenciu nie je možné stotožňovať s predimenzovaným označovaním tohto štátneho útvaru v podobe prívlastku „takzvaný“. Stupeň politickej podriadenosti štátu k Nemecku bola veličina značne kolísavá“.
Snem vznikol na základe volieb
Profesor Mosný spresňuje: „Jeho legalita i legitimita sa najviac posilnila nielen faktom prijatia prvého zákona vzniknutého samostatného slovenského štátu, navyše vyhlásenie prvej slovenskej štátnosti v marci 1939 sa uskutočnilo konštitučným aktom zákonodarného snemu slovenského štátu, ktorý sa pretvoril z legitímne existujúceho Snemu Slovenskej krajiny ako legálne existujúceho orgánu v rámci štátoprávneho zoskupenia Česko-Slovenskej republiky. Teda nestalo sa tak orgánom majúcim mimoriadne právomoci v mimoriadnej situácii, ale orgánom vytvoreným na základe volieb obyvateľstva.“
Autor dodáva: „Slovenskí voliči v decembri 1938 vyžadovali vlastnú štátnosť, ale nevedeli vyjadriť jej podobu, ani aký politický a právny režim bude mať.“ Právny historik tiež uvádza: „Slovenský štát vznikol v lone československého štátu, ktorý validačným ústavnoprávnym aktom (úst. zák. č. 299/1938 Z. z. a n. – o autonómii Slovenskej krajiny) vytvoril rozhodujúce predpoklady pre uznanie prirodzenosti práva slovenského národa v štátoprávnej rovine“.
Podľa historika Pavla Petrufa:
Slovensky štát vznikol pred počiatkom druhej svetovej vojny a jeho vznik na rozdiel od vzniku Česko-Slovenska nesúvisel ani s priebehom vojnového konfliktu, ani s vojenským víťazstvom, či porážkou, ani s občianskou vojnou. Slovensky štát vznikol bez boja, pokojnou, mierovou cestou.
Podľa názorov súčasných českých renomovaných právnych historikov Slovenský štát – Slovenská republika: „Bola nositeľom všetkých formálnych atribútov vnútornej a medzinárodnoprávnej suverenity.
Z hľadiska medzinárodného uznania Slovenského štátu resp. prvej Slovenskej republiky sa pramene rôznia. No najčastejšie sa možno stretnúť s počtom 27 štátov, ktoré nepochybne právne uznali prvú Slovenskú republiku (de iure). Slovensky štát bol uznaný približne jednou polovicou vtedajšieho medzinárodného spoločenstva. Ak by sme zúžili výber štátov iba na európske, tak konštatujeme, že Slovensky štát bol uznaný približne 4/5 vtedajších európskych štátov.
Sloboda historického myslenia je nevyhnutná
V zmysle dobovej legislatívy, tak prvá ČSR a jej Ústavná listina z roku 1920, ako aj prvá Slovenská republika a jej Ústava Slovenskej republiky mali porovnateľnú trojdeľbu štátnej moci, ako základnú formu štátnej moci. Existovala moc zákonodarná, výkonná a súdna. Odlišnosti jestvovali v aplikácii štátneho (politického) režimu. Samotný štátny režim bol (a je) vlastne súhrn metód vládnutia a metód výkonu štátnej moci. Osobitne išlo o reálne garantovanie základných práv človeka a občana a reálne postavenie človeka a občana. V tomto smere bol v r. 1920-1938 v ČSR typický demokratický režim. V rokoch 1938-1939 mal demokratický režim Č-SR už autoritatívne prvky.
Legitimitu a legalitu vzniku Slovenského štátu potvrdzujú právni historici uvádzajúc ústavný zákon č. 1/1939 Sl. z. ako základný zákon nového štátu, ktorý bol do prijatia komplexnej slovenskej ústavy akousi malou, ohraničenou a dočasnou slovenskou ústavou. Vznikli ústavné základy so všetkými štátoprávnymi atribútmi patriacimi štátnemu celku. Kresťanský princíp všeobecne zakotvený prvou Slovenskou republikou bol však v rozpore s nacistickou (v podstate ateistickou) ideológiou.
Pri prvej Slovenskej republike musíme striktne odlíšiť inštitúciu štátu od politického režimu vzniknutého na základe celoeurópskych autoritatívnych prvkov priamo v politike Nemecka v rokoch 1939-1945. Dodajme, že to bolo v časoch druhej svetovej vojny s nesporným súvisom s agresívnou veľmocenskou politikou nacistického Nemecka. Od roku 1944 bola priama (vojenská) okupácia Slovenska nacistickým Nemeckom.
Na záver uveďme, že i súčasná vláda a parlament musia urobiť oveľa viac pre slobodu historického myslenia, vrátane odstránenia legislatívnych obmedzení slobody prejavu. A nie vyhýbať sa reálnym riešeniam národných tém. Je to hazard s vôľou národných voličov.
Bruno Čanády
JUDr. Bruno Čanády je právnik, autor dvoch historicko-faktografických kníh TU a TU je členom redakčnej rady časopisu SVEDECTVO
Článok pôvodne vyšiel v časopise Svedectvo 3/2026
alianciazanedelu.sk/archiv/19663